V minulom čísle sme uverejnili doslovný prepis listu Transparency International Slovensko, ktorý nám bol doručený do našej redakcie. Samozrejme sme neboli jedinou redakciou, ktorá ho obdržala. Vzhľadom na závažnosť témy, sme uverejnili iba prepis a nepoukazovali sme na naše skúsenosti resp. poznatky. Na to sme si nechali viac času a požiadali sme listom v zmysle zákona o prístupe k informáciám všetky mestské úrady v regióne Zemplína o vyjadrenie k otázkam týkajúcich sa vydávania periodickej tlače resp. prevádzkovania elektronických médií. Keďže nastala vážna bezpečnostná situácia úplne chápeme, že mestské úrady nemali (až na výnimky) dostatočný časový priestor na spracovanie a požiadali nás o lehotu do konca tohoto týždňa. V budúcom čísle sa budeme snažiť ukázať náš pohľad na oblasť mestských médii. Avšak už tento týždeň sme dostali reakciu od čitateľa, ktorú v rámci objektivity prinášame v plnom znení bez akýchkoľvek logických resp. pravopisných korektúr, presne tak isto ako sme to urobili s príspevkom od Transparency International Slovensko. A znova je to iba na Vás, čitateľoch, aby ste si urobili na daný problém vlastný pohľad.
Hodnotenie ako para nad hrncom s gulášom (Úvaha nad jedným nepodareným projektom o neobjektívnej objektívnosti a netransparentnej transparentnosti) V týždenníku Podvihorlatské noviny ma minulý týždeň zaujala dvojstrana o hodnotení mestských novín „mimovládkou“ TIS. Dovoľujem si k nej zaujať niekoľko faktami podložených poznámok a komentárov. S úsmevom je život krajší Eufóriu z úspechov našich hokejistov na ZOH v Pekingu sa v minulých dňoch pokúsila prekryť mimovládna nezisková organizácia Transparency international Slovensko, sro, uverejnením poradia „radničných novín“, v ktorom bola bezvýhradne zmeraná (?) „objektívnosť a transparentnosť“ ich obsahu. Nepekné prirovnanie Čo tým chceme naznačiť? To, že v hokeji vyhráva ten, ktorý dá viac gólov. „Mimovládka“ svoje hodnotenie a zostavovanie rebríčka robí podľa subjektívného uváženia a k tomu ešte neprofesionálne. Asi takto…
Turnaje v hokeji na OH a MS sa už vôbec nemusia odohrávať na ľade. Stačí, ak záujemcovia pošlú organizátorom svoje reprezentačné dresy. Potom sa nanominujú hodnotitelia a tí urobia emocionálne posudky odevu zúčastnených. Vrchný hodnotiteľ na ich základe a podľa vlastného „odborného“ uváženia pridelí dresom body (percentá). Ak vyhrá dres Burkina Faso, je to neoddiskutovateľné, získa titul hokejového šampióna a zlaté medaily. Strieborný môže byť niektorý z tichomorských ostrovných štátov atď. Na konci hoci aj Fínsko, Kanada, Švédsko …
Český meter na nemerateľné
Slovenská „mimovládka“ TIS nemá vlastný manuál na hodnotenie tzv. objektívnosti a transparentnosti „radničných novín“. Odvoláva sa len na český a podľa neho vyžaduje, aby v slovenskej miestnej tlači neboli články od primátorov, ich zástupcov a starostov (vraj sebaprezentácia), aby sa neuvádzali ich mená v článkoch (vraj preferencie) a ako „pekelný hriech“ sa považujú ich fotografi e na stránkach. A ak to trochu zovšeobecníme, tak manuál vyžaduje aj minimum politickej plochy (kto vysvetli, čo je politická plocha a čo nie?), v lepšom prípade profesionálneho novinára (asi sa tým myslí absolventa žurnalistiky s praxou), širokú a nezávislú (?) redakčnú radu, kritické materiály na prácu a rozhodnutia vedenia miest a obcí, polemiku a diskusie na dôležité témy a širokú účasť verejnosti na tvorbe periodika. Krátko povedané, prísne vytváranie ilúzie verejnoprávnosti. Český manuál naozaj nemá chybu, len či je vo všetkých bodoch použiteľný pre bežnú prax. Nikde nie je o tom ani drobná zmienka.
Slovenský meter na nemerateľné
Slovenská „mimovládka“ TIS robila už tretí rebríček za šesť rokov, ale vlastný manuál si za ten čas nedokázala vypracovať. Preto sa odvoláva na český, čo jej nepridáva na dôveryhodnosti a veru trpí aj jej vážnosť z hľadiska objektívnosti a transparentnosti. Aké miesto by z týchto hľadísk pridelila sama sebe? A aké hodnotenie na „grafe pravdy“? Ako prínosné (zelené) alebo škodlivé (červené)?
Kde sa podeli ľudia?
Na málo zaujímavej tlačovej besede prezentovali výsledky „merania objektívnosti a transparentnosti“ v mestských novinách čelní predstavitelia „mimovládky“ TIS. Na jej konci zaznela jediná otázka, či hodnotili aj mutáciu Gemerských zvestí v maďarskom jazyku. Predstavitelia boli otázkou zjavne zaskočení a až po dlhšej odmlke jeden z nich povedal, že nie, lebo nemajú ľudí. Veľavravná odpoveď aj ako príspevok na reálny pohľad na objektívnosť hodnotenia.
Odborníci z radov študentov v akcii
Na čítanie a hodnotenie 84 titulov novín vybrali dve stážistky – študentky, nie však budúce žurnalistky alebo aspoň sociologičky, ako by ste čakali. Priznali sa, že mestské noviny mali v rukách a skutočne do nich nazreli prvýkrát. Po krátkom zaškolení mali vpisovať do pripravených tabuliek svoje hodnotenie. Čiarky do rubriky s článkami primátorov, čiarky o zmienkach o primátoroch, o ich fotografi ách, percentá zaberajúcej politickej plochy na stránkach a iné. Každá „hodnotila“ 42 titulov po jednom výtlačku z 5 posledných vydaní. Spolu 210 novinových čísel. Pracovali 20 hodín týždenne asi 10 – 12 týždňov, čo v priemere vychádza za 1 hodinu jedno číslo jedného titulu. Hodnotiť 4-stránkový titul malého formátu A4 je v pohode; články sa za ten čas dajú aj prečítať, zamyslieť sa nad ich obsahom, posúdiť, zaradiť ich do príslušnej rubriky dotazníka. Pri 8-stránkových nastáva už malý časový problém, ale ešte sa to dá. Čo však s 12, 16, 24-stránkovými, vo viacerých prípadoch aj na väčšom, tzv. stredoeurópskom formáte? Ako sa dá v pohode počas hodiny prečítať 40, 50 alebo aj 60 článkov a určiť im „kvalitu objektívnosti a transparentnosti“? No nedá! A nikto to ani nemôže vyvrátiť. Kto chce, môže si to skúsiť. To je teda ďalší kamienok do mozaiky neodbornosti, povrchnosti a neobjektívnosti tohto zvláštneho projektu „mimovládky“ TIS.
Nekvalitné a basta!
Vedenie prácu stážistiek ocenilo, dostali za ňu aj zaplatené. Jedna z Kristíniek na margo svojej účasti na projekte poznamenala, že si nikdy nemyslela, aké sú „radničné noviny“ nekvalitné. Nechce sa ani veriť, že popri predpísanej virtuálnej objektivite a transparentnosti dokázala „objektívne“ zhodnotiť aj obsahovú, vecnú a argumentačnú, tematickú, žánrovú, grafickú, celkovú žurnalistickú úroveň mestských novín na Slovensku. Niečo neskutočné! Rady odborníkov na všetko sa utešene v slovenských pomeroch rozširujú, už len vstúpiť do politiky a všetko je vybavené.
Percentá, percentá, kde vás ľudia berú?
Stážistky teda podľa šéfov odviedli dobrú robotu. Analytik „mimovládky“ stanovil bodový systém podľa neznámych (najskôr osobných) kritérií. A prideľoval percentá podľa čiarok a údajov z dotazníka brigádničiek. Komu, ako a prečo, vie len on, možno vedenie TIS. Tak vzniklo poradie. Na popredné miesta boli zaradení šťastlivci z najväčších miest – Bratislavy, Košíc a Banskej Bystrice, niečo sa ušlo aj bližšiemu vidieku a najhoršie dopadla vzdialená slovenská prihraničná periféria. Na severe Kysuce a Tvrdošín na Orave, na východe Humenné, na juhu Rimavská Sobota. Myslíte si, že je to náhoda? Sotva! Je to zjavný odraz pohľadu na svet z okien bratislavských kancelárií. Na adresu tých „najškodlivejších novín“ našli aj zdôvodnenie: Že primátori sú v novinách nadmieru angažovaní a ešte si dovolia aj oponovať nejakému názoru alebo osobnému ataku. Hriešni sú to ľudia, tí primátori! Na hodnotení mestských novín z dielne TIS je tiež pozoruhodný zápis celkového hodnotenia jednotlivých tlačovín: „Periodikum Naša Petržalka prináša iba oficiálny názor politického vedenia, diskusia úplne chýba. Poskytuje občanom veľa informácií o aktivitách radnice a jej vedenia a vedenie radnice je zmieňované len v minimálnej miere alebo vôbec. „ Tak je to rad – radom pri popredných až po posledných v rebríčku. Iba zmienky o vedení radnice sú odstupňované. Ale rozdiel v „objektívnosti a transparentnosti“ je medzi nimi 40 percent. Áno, dá sa to spraviť aj takto, jedných vyzdvihnúť, druhých udupať do prachu. Kto už uverí, že hodnotenie bolo urobené odborne, transparentne a objektívne?
Bič na primátorov
Celý projekt sa údajne realizuje s úmyslom, aby primátori nevyužívali „radničné noviny“ (radnica je pojem patriaci do stredoveku a raného kapitalizmu; dnes je to čechizmus) na vlastné PR prezentáciu. Apeluje, že sa môže stáť, že budú ich hlasnou trúbou v predvolebnom období (prevzaté v plnom rozsahu z českého manuálu!). Získajú tým výhodu oproti svojim protikandidátom. Ozaj, myšlienka je to pekná, nepoctivci sa vždy nájdu. Len ťažko sa dá pochopiť, že pre toto zaklínadlo sa tí „normálni“ z vedenia mesta nemôžu prihovoriť obyvateľom mesta, zhodnotiť výsledky práce úradu, zastupiteľstva, mestských organizácií, aktivít občanov a občianskych združení, naznačiť zámery rozvoja mesta v investičnej výstavbe, službách, vo vzdelávaní, kultúre, športe … Len preto, že je to údajne sebaprezentácia? Kde je vlastne hranica medzi dobrým a zlým úmyslom? Výhoda a nevýhoda v kampani Každý aspoň trochu rozhľadený človek vie, že predvolebná kampaň na Slovensku, v každom kraji, okrese, meste a obci prebieha hneď po vyhlásení aktuálnych volebných výsledkov. V mestách o to intenzívnejšie, lebo neúspešní kandidáti sa cítia ukrivdení a úspešných preto „masírujú“ na rôzne spôsoby na sociálnych sieťach, rozširovaním ohováračských letákov, schránkovými novinami vlastnej produkcie, osobným atakom, osočovaním, šírením výmyslov, bludov a pod. Usilovnosťou v kampani nezaostávajú ani potenciálni kandidáti. Je preto správne, aby sa na súboje nezneužívali mestské noviny. Kandidujúci primátori, starostovia, poslanci by skutočne nemali využívať a, ako vieme, ani nevyužívajú túto tlač na osobnú propagáciu a agitáciu. Nevedno prečo však majú byť diskvalifi kovaní pre dobrý úmysel smerujúci k všeobecnému informačnému prospechu? Sú počas volebného obdobia vyradení z možnosti vystúpiť alebo diskutovať vo verejnoprávnej televízii a rozhlase predseda a členovia vlády, poslanci a prezidentka? Iste nie. Je teda zostavovanie rebríčka „radničných novín“ iba príležitosťou kopnúť si do slabších? Český manuál je v tomto smere nekompromisný. Slovenskí zostavovatelia rebríčkov sa naňho odvolávajú, i keď je zrejmé, že pri jednotlivých tituloch viac či menej požívajú svojvôľu a ani sa len nesnažia potláčať vlastné pocity a dojmy z individuálneho náhľadu a podľa toho aj prideľujú percentá.
Aj „nepolitickí“ robia politiku
Výstupy z projektu tzv. objektívnosti a transparentnosti „radničných novín“ majú v podstate len nepatrnú či vôbec nejakú výpovednú hodnotu. Sú ako para nad hrncom, v ktorom sa varí guláš. (Ozaj, aké smiešne by bolo podľa pary hodnotiť kvalitu gulášu?). Jednako jednu výraznú hodnotu predsa len majú. Je to ich aktívny príspevok do naplno sa rozbiehajúcej predvolebnej kampane pred obecnými (a župnými) voľbami v jeseni t. r. Emocionálne a snáď aj podľa osobných sympatií rozdelili mestské noviny na prínosné a škodlivé. Urobili rebríček podľa vlastných kritérií od 1. po 84. miesto. Tých v zelených percentách „úspešnosti“ zvýhodnili pred protikandidátmi, tých v červených percentách hodili na grilovanie ich súperom. Dali protikandidátom do rúk jeden argument a raz darmo, že je to iba fi ktívna hračka v hre na dôležitú organizáciu, ktorá „hodnotenie“ zorganizovala a s „veľkou slávou“ prezentovala na verejnosti. Úmysel je zjavný. A tak sa ani nechce veriť, ako a kto môže robiť politiku. Mimovládne organizácie to robia nenápadne. Napríklad cez fi ktívne percentá a samozvané pocitové rebríčky. Bol to však veľmi priehľadný manéver. Kto mu chce veriť?
PhDr. Ján Meričko,
publicista – analytik