KARIÉRU UKONČIL PRED DOMÁCIM PUBLIKOM
Vladimír Gavula je mimoriadne obľúbeným hráčom pod Kamjanou. Odchovanec Spartaka Medzilaborce si v nedeľu 19. júna zahral výnimočný zápas, ktorý rozhodol o postupe Spartaka do najvyššej krajskej ligy. Práve on strelil jediný a rozhodujúci gól do siete súpera a pomohol tak svojmu tímu k postupu. Azda každý futbalista by si prial takúto rozlúčku so svojou kariérou.
Medzilaborce túto sezónu zažívajú všetky emócie. Vzostupy aj pády, oslavy storočnice klubu, rozlúčenie sa s kariérou obľúbeného hráča a v neposlednom rade veľmi cenné víťazstvo proti Záhradnému, ktoré posunulo Spartak do najvyššej krajskej súťaže, ktorú si Medzilaborčania naposledy zahrali pred 50 rokmi. Pred domácim publikom pomyselne zavesil kopačky na klinec Vladimír Gavula, a my sme sa ho opýtali na najkrajšie spomienky jeho kariéry, či plánuje trénerskú kariéru a mnoho iného.
Premýšľali ste o ukončení kariéry dlho alebo to bolo skôr spontánne rozhodnutie?
„O ukončení kariéry som premýšľal už pred rokom, ale rozhodol som sa ešte pomôcť klubu, keďže som vedel, o akú dôležitú sezónu ide. Čakala nás reorganizácia súťaži a klub tento rok čaká storočnica, som rad že sa nám to všetkým nakoniec podarilo.“
Hrali ste zápas v ktorom išlo o veľa, dokonca ste svojim gólom rozhodli o výsledku. Ako ste si užili ukončenie kariéry?
„Krajšiu rozlúčku so svojou futbalovou kariérou som si nemohol priať. Dať víťazný gól v poslednom zápase poteší, ale je to výsledok celého mužstva, nie len môj. Som rád za všetkých že sa to podarilo, lebo chlapci si to zaslúžili za celú sezónu.“
Ako si spomínate na svoje začiatky?
„Futbal som začal hrať ako 5 ročný, keď ma k futbalu priviedol môj otec, ktorý ho hrával len amatérsky. Musím povedať, že do futbalu som sa zamiloval hneď a vedel som, že mojím snom je stať sa futbalistom.“
Akú najkrajšiu spomienku máte z rokov kedy ste aktívne hrali futbal?
„Prvú najkrajšiu spomienku mám, keď som stal majstrom Slovenska v doraste v 1. FC Košice. A druhá najkrajšia futbalová spomienka je určite víťazstvo v českom pohári v drese Hradca Králové proti Slávii Praha.“
Čo bolo vaším hnacím motorom, motiváciou hrať futbal doteraz?
„Musím povedať, že to išlo samo, lebo futbal som miloval a milujem. Je to najkrajší šport na celom svete a hlavne tie krásne situácie a momenty, ktoré futbal prináša. Veľké ďakujem patrí mojim rodičom a rodine, ktorá ma podporovala celú moju kariéru, za čo im z celého srdca ďakujem.“
Ako vnímate gesto, ktoré si pre vás pripravili spoluhráči, ktorí si obliekli dres s vašim menom a číslom pri príležitosti ukončenia kariéry?
„Bolo to veľmi krásne a pre mňa osobne emotívne. Samozrejme boli aj slzičky, ale to k tomu patrí. Veľmi si vážim čo pre mňa urobili. Patrí im preto veľké ďakujem.“
Začínali ste v Medzilaborciach, hrali ste aj v Českej republike a napokon ste sa opäť vrátili do materského klubu, kde ste ukončili kariéru, bol to zámer? Ukončiť kariéru pred domácim publikom?
„Je krásne ukončiť kariéru, tam kde ste s futbalom začínali. Zámer to nebol, no nakoniec som rad že to vyšlo práve doma. Skvelé bolo aj to, že sme ten posledný zápas hrali pred domácim publikom, a že môj posledný zápas bol víťazný. Musím sa priznať, že je to krásny pocit pre hráča a veľká vďaka celému mužstvu, že mi dopriali rozlúčiť sa víťazstvom.“
Plánujete pokračovať v trénerskej kariére?
„Ešte som nad tým nerozmýšľal, čas ukáže čo bude ďalej. Teraz sa chcem hlavne venovať svojej rodine. Pomáhať manželke, keďže čakáme prírastok do rodiny a mojej dcérke Sandre pribudne onedlho súrodenec.“
Čo by ste chceli odkázať fanúšikom, priateľom, rodine, ktorí vás počas rokov podporovali?
„Asi len VEĽKÉ ĎAKUJEM, to sa ani nedá opísať slovami.“