KYBERŠIKANA

Ako pred ňou chrániť deti?

Prinášame vám článok na veľmi aktuálnu tému kyberšikany. Na otázky nám odpovedali psychologičky Centra pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie v Humennom, Mgr. Lučkaničová Valentína a Mgr. Mervová Jaroslava.

Stretávate sa často vo svojej praxi so šikanou detí, konkrétne kyberšikanou?

Áno, rodičia, škola, samotní žiaci prichádzajú do nášho zariadenia, t.j. Centra pedagogickopsychologického poradenstva a prevencie v Humennom z dôvodu zámerného poškodzujúceho správania voči ich dieťaťu s úmyslom ublíženia, poníženia, zosmiešnenia, vydierania, prevažne zo strany rovesníkov. Tieto nie zriedkavé sociálnopatologické javy, pokiaľ sa realizujú za pomoci použitia informačných a komunikačných technológií, označujeme ako kyberšikanovanie. 

Môžete nám priblížiť konkrétny prípad?

Školou sme boli požiadaní o spoluprácu pri riešení napr. aj takých prípadov kyberšikany, kedy prostredníctvom mobilného telefónu spolužiak nahú obeť fotografoval a zábery následne rozoslal ostatným spolužiakom. Obrátila sa na nás študentka, ktorá sa dlhodobo stretáva s urážlivými komentármi spolužiakov k jej fyzickému vzhľadu. V inom prípade žiaci mali radosť, zábavu, pocit moci z ponižovania pedagóga, úmyselne, opakovane zasielali urážajúce, výhražné e-maily, v ktorých zosmiešňovali, zahanbovali, osočovali učiteľa.

Majú tieto prípady podobné črty?

Každý prípad je osobitý, avšak v našej psychologickej praxi pozorujeme určité podobné znaky. Najčastejšie sledujeme narušené vzťahy v sociálnych skupinách, v triede, medzi kamarátmi, v rodine. V podstate ide o to, že kyberšikanovanie nie je nikdy iba záležitosťou agresora a obete, nedeje sa vo vzduchoprázdne, ale v kontexte vzťahov konkrétnej skupiny. Obete sa boja niekomu zveriť, aby sa im situácia ešte nezhoršila, neveria v účinnú pomoc dospelých, pretože ich často považujú za menej zdatných v digitálnych technológiách, boja sa, že im rodičia zakážu prístup na internet alebo zoberú mobil, počítač.

Aké následky to zanechá na deťoch?

Pociťujú vnútornú neistotu, nevedia, komu môžu dôverovať. Všeobecne platí, že obete sa necítia bezpečne a na incidenty reagujú predovšetkým hnevom, pocitmi viny, hanby, zraniteľnosti, majú obavy, problémy v socializácii, vyhýbajú sa kontaktom s rovesníkmi, prežívajú pocity vylúčenosti. Vážnejšími dôsledkami môžu byť i dlhodobá choroba, zmeny nálad, depresie, sebavražedné myšlienky, sebapoškodzovanie, poruchy príjmu potravy, narušenie spánkového režimu, odmietanie dochádzky do školy.

Čo by ste poradili rodičom, ktorí chcú chrániť svoje deti? Aké kroky by mali podniknúť?

Dieťa/obeť musí od rodiča cítiť, že je „videné a počuté“, že sa mu môže zdôveriť s čímkoľvek a v akejkoľvek situácii. Rodič by mal dieťa svojím správaním ubezpečiť, že ho prijíma a je mu oporou. S tým súvisia aj konkrétne kroky, ktoré môžu podniknúť: odpútavať pozornosť dieťaťa od sociálnych médií, od toho, čo hovoria a robia iní a podporiť ho v jeho záujmoch, korigovať/zmeniť jeho návyky v online priestore. V prípade nevhodnej komunikácie túto čo najskôr ukončiť. Naučiť dieťa nereagovať na výzvy agresora, komentáre aktérov, čím sa situácia môže len vyhrotiť. Nepresviedčať agresora o svojej pravde, lebo tým ho iba povzbudzuje, aby pokračoval. Blokovať útočníka, alebo ho nahlásiť administrátorovi stránky. Zaobstarať si akýkoľvek záznam o incidente, t. j. nevymazávať SMS správy a e-maily, ukladať si ich obsah, prípadne si nevhodný obsah vytlačiť. Potrebná je aj kontrola i technická ochrana dieťaťa rodičom na sociálnych sieťach, napr. pomôcť nastaviť súkromie na sociálnych sieťach, nastaviť filtrovanie stránok softvérmi poskytovateľa internetu, využívať aplikácie, aby mal rodič prehľad, čo deti na internete robia. V súčasnosti nie je jednoduché pre mnohých rodičov mať pod kontrolou život dieťaťa vo svete digitálnych médií. Mali by prijať fakt, že sociálne siete sú našou súčasťou a nemá zmysel zakazovať deťom ich využívanie. Skôr napomáha, keď ich rodičia vedú k zásadami slušnosti, ktoré platia tak v reálnom svete, ako aj na internete: komunikovať úctivo, slušne, pamätať, že „na druhom konci“ je vždy človek a nie počítač, ak nás niečo nahnevá, zachováme pokoj a nereagujeme v hneve, impulzívne. A nezabúdajme, že kyberšikana často úzko súvisí so šikanovaním a preto by sme sa ako rodičia mali pýtať svojich detí, či im niekto neubližuje aj inak, ako v kyberpriestore. Šikana nie je prijateľný spôsob správania sa, a preto by nemala byť tolerovaná v žiadnej podobe a forme. Ak je agresívne správanie zvlášť závažné, je potrebné kontaktovať políciu.

Mgr. Valentína Lučkaničová
Mgr. Jaroslava Mervová,
psychologičky CPPPaP Humenné