Zdravý chrup a dobrý futbal: životné krédo čerstvého deväťdesiatnika ŠTEFANA VARGU

MEDZILABORCE/REGIÓN. Zastavím sa pri myšlienke nemeckého velikána svetovej literatúry J. W. Goetheho: „Postoj chvíľa, si krásna!“  Jej silná vnútorná túžba zastaviť na chvíľu čas, keď prežívate pekné momenty, pri ktorých chcete predĺžiť ich časové trvanie, sa mi potvrdila v plnom rozsahu pri stretnutí s čerstvým deväťdesiatnikom MUDr. Štefanom Vargom. Spolu sme ten pomyselný stroj času nielen zastavili, ale aj zariadili spätný chod časomiery. Vydali  sme sa na potulky spomienkami milého a príjemného jubilanta.

   Pri jeho mene si drvivá väčšina spomenie na vysoké odborné kvality v stomatologickom odvetví v celom bývalom humenskom okrese, ale hlavne na Laborecku. Krášlila ho nielen vysoká stavovská odbornosť, ale predovšetkým neskutočný ľudský rozmer.

   MUDr. Štefan VARGA sa narodil 19. septembra 1931 v obci Bohdanovce neďaleko Košíc. Po peknom detstve a po maturite sa rozhodol pre štúdium medicíny na Lekárskej fakulte UPJŠ v Košiciach v odbore stomatológia. Úspešne ho ukončil v roku 1954. Kam viedli jeho kroky potom, o tom nám porozpráva sám.

   „Bola doba, kedy sám som sa nemohol rozhodnúť kam povedú moje kroky. Všetkých nás úspešných absolventov lekárskej fakulty pozvali na KNV (Krajský národný výbor) do Prešova a tam sme dostali umiestenky do miest a obcí prešovského kraja, kde bol nedostatok a potreba lekárov. Keď som si prečítal Medzilaborce prvotne vybavila sa mi predstava ,že idem na koniec sveta do kraja, kde už len líšky dávajú dobrú noc. Dnes s veľkým odstupom času sa len pousmejem pri spomínaní a prvom zoznamovaní s mestom a ľuďmi v ňom. Úplne zbytočne a  neoprávnené  boli moje obavy z budúcnosti. Čas ukázal jednoznačne, že moja misia na severovýchod kraja bola totálne dobrá, správnym a šťastným riešením. Prežil som v malebnom kraji polstoročie. Popri odbornom rozvoji som si s manželkou Etelou založil rodinu a narodili sa nám  tri krásne deti Števko, Monika a Vladko. Spoznal som veľmi veľa zanietených ľudí a s nimi sa zúčastnil konjunktúry Medzilaboriec a okolia. S výstavbou závodu Transporta  prichádzala požiadavka pracovnej sily, stavali sa byty, jednoducho mesto naberalo prudký nárast. Mesto rástlo potrebovalo zdravotnícke i školské kapacity rozšíriť. Dostavala sa poliklinika a potrebovala zabezpečiť lekárske kapacity. Ako riaditeľ nemocnice s poliklinikou som krvopotne presviedčal budúcich kolegov a neskôr spolupracovníkov o nutnosti ich príchodu do krásneho kúta Slovenska pod Kamjanou. „Odriaditeľoval“ som si pekne dlhé obdobie. Aj po presťahovaní sa do Humenného v roku 1994 som ešte pracoval ako stomatológ a neskôr pomáhal rozbiehať dcére Moniku privátnu stomatologickú prax. Dodnes ma veľmi teší a hreje dobrý pocit pri stretnutiach s obyvateľmi Laborecka, ktorí mi nezabudnú poďakovať a popriať všetko dobré za pomoc i spoločne prežité roky v mojich milovaných Medzilaborciach.“

Ako predseda FO TJ Spartak Vihorlat Medzilaborce pri vyhodnotení sezóny 1978/79

   Okrem rodiny, stomatológie v živote Š. Vargu nezameniteľné miesto zaberal šport, predovšetkým futbal. Ten hrával v rodných Bohdanovciach a počas vysokoškolského štúdia aj v drese VSS Košice. Po príchode do Medzilaboriec využil vtedajší Tatran Medzilaborce jeho schopnosti aj na zelenom trávniku. Odkrútil si niekoľko sezón ako hráč, neskôr vyskúšal  trénerskú taktovku a nepohrdol ani funkciou športového lekára. Najväčšie úspechy sa s jeho menom spájajú s funkcionárskym pôsobením.

   „ Ako všetci chlapci na dedinách, aj my v Bohdanovciach sme s veľkou vášňou holdovali futbalu. Popri štúdiu v Košiciach to na profesionálny futbal nebolo, ale v juniorke VSS Košice ďalej s pasiou naháňal koženú. Po príchode do Medzilaboriec mi miestny funkcionár Vasiľ Chomča položil otázku: „Počul som ,že si dobrý futbalista?“ Samozrejme prikývol som a   moja cesta na štadión i do povedomia verejnosti bola otvorená. Medzi futbalovým nadšencami  Tatrana bolo veľmi veľa šikovných hráčov, neskôr priateľov Mišo Lisý, Jožko Ledida, Belá Baran, Laďko Bochin, Jožko Mihalič  a množstvo ďalších.. Mimochodom počas môjho pôsobenie v Medzilaborciach sa neraz menil názov klubu. Po Tatrane prišla Lokomotíva, po nej Spartak a k nemu sa pripájal vždy závod najprv Transporta, Mostáreň a nakoniec Vihorlat. Ako sa menil závod. Zo skromného ihriska zo šesťdesiatych rokov sa výstavbou tribúny, z potrebným vybavením, sa zrodil pekný futbalový štadión pod Kamjanou.“

   Verejnosť i vedenie mesta si cenilo profesionálnu zdatnosť zapáleného stomatológa a angažovalo ho do riadiacich štruktúr mesta. Takmer dvadsať rokov zastával zodpovednú funkciu riaditeľa Nemocnice s poliklinikou. Jeho vplyv, charizmu a organizačné schopnosti využilo vedenie mestského telovýchovného hnutia. Aj napriek jeho pracovnému vyťaženiu prišlo s prosbou o pomoc pri organizácii naštartovania vzostupu futbalu v meste. Futbalový nadšenec neodmietol. Prišli úspešne a nenapodobniteľné sedemdesiate futbalové roky Spartaka v minulom storočí.

   „Úprimne povedané, ani nebolo potrebne veľké presvedčovania. Futbal  mi prirástol k srdcu. Ako člen výboru a lekár mužstva som bol účastný pri prvom prenikavom úspechu a to postupe do majstrovstiev kraja v ročníku 1971/72. Dosiahla ho kvalitná hráčska generácia, najprv vedená ambicióznym trénerom Milanom  Winklérom a neskôr jeho úsilie dovŕšil ostrieľaný kormidelník Ján Mycio. Nezabudnem na hráčov ako Paľo Cepko (vychýrený kanonier), Paľo Lukačik, Mišo Turok, Paľo Gejdoš a Miľo Halajčík – piliere obrany. výborní stredopoliari Paľo Hoč, Maťo Kováč a vychádzajúca hviezdička Sašo Bochyn . Dali základ pre posun do vyšších poschodí futbalového paneláku. Nám dovolili snívať, byť odvážnejší a pokúsiť sa preraziť ešte vyššie. Nesmiem zabudnúť na dôležitý postup dorastencov medzi krajskú dorasteneckú elitu. Medzi chlapcami vedenými ambicióznym trénerom mládeže Ing. Michalom Hetešom sa futbalovo rodili veľmi šikovní mládenci, čo dávalo pozitívnu perspektívu nám funkcionárom. V neskoršom období som s hrdosťou sledoval, ako sa naši odchovanci Dušan Papiak, Andrej Demjanovič i Ľoňa Kocurišin úspešne etablovali v drese Chemlonu Humenné. “

Varga (stojí druhý zľava) a jeho „zlatí chlapci“ po skončení sezóny a poslednom zápase 1978/79, ktorú korunovali postupom do divízie

   Po  sedemročnom pôsobení Spartaka v krajskej futbalovej spoločnosti si pod Kamjanou trúfli sa prebiť do divízneho kolotoča.

   „Po postupe sa mužstvo časom v krajskej súťaži stabilizovalo a začalo prejavovať vyššie ambície. Zaktivizoval sa  mestský aparát vedený futbalovým zanietencom predsedom národného výboru Vasiľom Chomčom. Ten ma presvedčil, že môžem počítať s adekvátnou pomocou nielen zo strany a mesta a ja som prikývol na funkciu predsedu futbalového oddielu TJ Spartak Vihorlat. Ešte aj dnes hovorím, neľutujem… Tri roky v tejto funkcii mi prinieslo to najkrajšie potešenie, aké môže futbalového  funkcionára postretnúť. Čo som nezažil ako hráč, mi bolo plne dopriate v úlohe funkcionára. Predsedom TJ Spartaka Vihorlat sa stal Ing. Pavol Dupkanič a veľká podpora prišla zo strany vtedajšieho riaditeľa zvodu Vihorlat Ing. Petra Huľu. K postupu sme boli blízko v ročníku 1977/78 už pod vedením Dušana Kriaka, svojrázneho trénera z Horehronia. Trénera tento nezdar ešte viac motivoval a neskutočným spôsobom mobilizoval celú našu futbalovú rodinu. Pridal v príprave, zvolil správnu stratégiu a všetci sa pustili do napĺňania cieľa- postup do divízie! Nebolo to vôbec jednoduché a ľahké. Nevyhli sme ani zaváhaniam, ale predovšetkým hráči Spartaka ako si na nich dnes s úctou spomínam „zlatí chlapci“ to zvládli! Prenasledovaní Rožňavou sme si tri kola pred koncom po remíze na pôde silnej Moldavy mohli s radosťou otvoriť šampanské na znak oslavy postupu. K mojim zlatým chlapcom patrili – náš najlepší strelec Paľo Suško, nenahraditeľní tvorcovia hry Pišta Gajdoš a Maťko Kováč, výborná stopérska dvojica Miško Kulík a Miško Rebej, ktorých dopĺňali Miško Zozuľák, Pišta Vasilenko a Jožko Gajda. Nemohlo sa zaobísť bez usilovných včeličiek Miška Brecika, Vlada Gaľa a Vlada Kuska. Touto cestou by som ich chcel všetkých srdečne pozdraviť a poďakovať za krásne chvíle, ktoré pripravili nielen mne ale celej futbalovej verejnosti v Medzilaborciach a ich okolí. Preto aj teraz viac ako zo štyridsaťročným odstupom si ich dovolím nazvať ich familiárnym spôsobom. Vďaka tým chlapcom sme sa dostali do celoslovenskej divízie medzi futbalové kluby Bardejova, Michaloviec, Popradu, Ružomberka, Liptovského Mikuláša, Vranova, zo Sniny, Svidníka, Stropkova, čo dnes už vyzerá ako sne. Chvalabohu, to bola skutočnosť, ktorá navždy bude zapísaná ako najväčší historický úspech futbalu v Medzilaborciach.“

   Počas rozprávania sa Dr. Vargovi neraz v očiach šibalsky zablysla iskra aj zaligotala slzička. Jeho rozprávanie bolo pomalé a plné emócii. Ale dokončíme príbeh jeho predsedovania futbalu pod Kamjanou.

    „Náš vstup na futbalovú divíznu bol famózny a plný nováčikovského elánu. Víťazná eufória z ouvertúry vo Svidníku sa niesla celým ročníkom 1979/80. Dobré výkony chlapcov vyústili do  krásneho štvrtého miesta v konečnej tabuľke sezóny. Patrili sme medzi kluby z vysokou návštevnosťou v súťaži. Práve to vnieslo do našej  práce pocit prílišného optimizmu a sebauspokojenia. Pred druhou divíznou sezónou som pre vysoké pracovné vyťaženie musel opustiť futbalové predsedovanie. Pridali sa odchody hráčov – Suško, Gajdoš, Zozuľák a druhá sezóna bola doslova nočnou morou. Škoda, že nedokázali na túto situáciu pohotovejšie reagovať a predísť vypadnutiu. Futbal prináša nielen  víťazstva a krásne chvíle, ale aj porážky a pády. Nám v priebehu dvoch ročníkov ukázal obidve tváre. Chcem ,ale vysloviť presvedčenie, že Medzilaborčania nezložia zbrane a v blízkej budúcnosti si doprajú radosť z postupu vo futbalovom rebríčku. Pritom im silno budem držať palce!“

   V súkromnom živote mu život pripravil veľmi smutné chvíle, keď navždy stratil milovanú manželku Etelu a prednedávnom osud nepriaznivo udrel druhýkrát. V čase covid-ovej vlny zákernej chorobe podľahol jeho najstarší syn Števo. Dve bolestivé rany zanechali stopy na jeho psychike a bodli veľmi hlboko do srdiečka. Radosť do života mu prinášajú milované deti Monika a Vlado so svojimi životnými partnermi. Potešením je preňho pokolenie vnúčikov a pravnúčikov.

   Ako inak, zaželať všetko naj ku krásnemu jubileu než našim od srdca rusnackým – Mnohaja i blahaja lita, pán doktor Varga. Nech príjemní ľudia spríjemňujú peknú jeseň života človeku aspoň tak, ako on vedel rozdávať svoju ľudskosť, múdrosť a nezištnosť. Veríme, že ho privítame na budúcoročných oslavách storočnice Spartaka, klubu, do ktorého vryl svoju nezabudnuteľnú stopu.

(cde) / FOTO ARCHÍV