HUMENNE/BRATISLAVA. Peter Olašín (26) pochádza z Humenného, žije však niekoľko rokov v Bratislave. Priatelia mu zvyknú hovoriť Olík. Pracuje ako Sous Chef vo Wagamame, teda je pravou rukou šéfkuchára. Voľný čas využíva naplno cestovaním, fotením a ochutnávaním. Rád navštevuje miestne kiná, mimo tých v nákupných centrách, divadlá a galérie. Okrem toho sú súčasťou jeho života koncerty a festivaly. Nie je mu ľahostajná ani problematika klimatickej krízy. Aj preto bojuje s konzumom a fast fashion, prestal jesť mäso a fajčiť, na prepravu po meste využíva longboard a MHD, ale väčšinou chodí pešo. Navyše sa doma venuje svojim dvom mačkám a vyše stovke rastlín. Peter je ako my všetci, odlišuje ho iba sexuálna orientácia. Je gay. V rozhovore sa s nami podelil o svoje skúsenosti s diskrimináciou, ale aj o tom, že byť homosexuál nie je žiadna choroba.
Byť homosexuálom bolo v minulosti čosi zvláštne. V dnešnom svete je to pre mnohých ľudí stále tabu, avšak moderná doba je v mnohých smeroch otvorená aj inak orientovaným ľuďom…
„Byť homosexuálom je zvláštne pre niektorých aj dnes. Veľa mladých stále tají svoju orientáciu pred rodinou či priateľmi z dôvodu nepochopenia. Väčšina ľudí ani len netuší na čo všetko má právo len tým, že sa narodí ako heterosexuál. A ešte aj biely. My za to musíme “bojovať”. Tak ako ženy za volebné právo pred pár rokmi. Dnes je to už normálne. Je ešte mnoho dverí, ktoré musíme otvoriť, aby sme žili slobodne.“
Čo je pre vás relevantnejšie pomenovanie – gay alebo homosexuál?
„Ani s jedným pomenovaním nemám problém. Pravdou je, že častejšie používam pomenovanie gay. Je to kratšie.“ ( úsmev)
Netajíte sa tým, že ste gay…
„Keď som sa priznal svojej prvej kamarátke Tine v sedemnástich rokoch, zrazu to začalo byť pre mňa jednoduchšie. Cítil som slobodu, odvahu a silu. Začal som o tom verejne rozprávať s ostatnými, netajil som svoj záujem o mužov. No, až v dvadsiatke som s tým prišiel otvorene za mamou a bratom. Stalo sa tak po prvom príchode z Bratislavy do Humenného, v čase Vianoc. Od 21 rokov žijem teda ako plnohodnotný, vyrovnaný gay.“
Ako to prijali rodičia a kamaráti?
„S kamarátmi to bolo od začiatku veľmi fajn. To mi vlastne aj dodalo silu a odvahu, aby som bol tým, kým naozaj som. Skvelý štart. S rodinou to bolo trošku ťažšie, ale žiaden extrém. Na začiatok padli mamine slzy. Slzy nepoznania, možno sklamania. Jediné, čo som mohol spraviť, je dopriať jej čas. Postupne som tému gay otváral až do bodu, kedy o homosexualite doma hovorím prirodzene. Mám ale pocit, že doma to stále nie je tak pochopené, ako sa tvária. Takže to nechávam na čas.“
Kedy ste pochopili, že ste iný ako ostatní chlapci? Kde nastal ten zlom?
„Iný? Nie som iný. (smiech) V podstate som taký istý človek ako tvoj otec, sused, či kolega. Len sa mi páčia muži. Nie každému sa páči napríklad modrá farba, nie? Ja som to začal vnímať ako mladý pubertiak, ktorý sa začína zaujímať o baby. V mojom prípade o chalanov. Mohol som mať jedenásť či dvanásť rokov. Zo začiatku je človek zmätený, pretože od mala vníma dvojice v podobe muža a ženy. Podvedome ho do toho tlačí aj spoločnosť a o inej variante verejne nerozpráva. Tak som venoval pozornosť dievčatám. Časom som zistil, že to nie je pre mňa. Prirodzene som začal vnímať fakt, že ma fyzicky priťahuje muž a nie žena. Už je to potom len o tom, aký si človek, ako to vstrebeš a ako s tým začneš narábať.“
Mnoho ľudí má však stále predsudky. Ako voči tomu bojujete?
„Nebojujem. Rozprávam sa s nimi. Odpoviem na otázky, vysvetlím. Samozrejme, ak je človek zvedavý a zaujíma ho to.“
Máte negatívnu skúsenosť okolia v súvislosti so svojou orientáciou?
„Klamal by som, keby poviem nie. Dokonca v jednom miestnom podniku ma prepustili na základe podozrenia z homosexuality. A to ešte ani ja sám som vtedy neriešil či som gay alebo nie. V konečnom dôsledku som sa stretol s omnoho viac príjemnými reakciami ako tými zlými.“
Vo vašej práci sú teda zamestnávatelia gay friendly?
„Žijem v Bratislave. V hlavnom meste, kde sú multi-kulti ľudia viac otvorení a homosexualita ich len tak ľahko neprekvapí. Od štrnástich rokov sa pohybujem v gastre a nikdy mi nenapadlo, že by som s tým v nejakej práci mohol mať problém. Idem predsa pracovať a nie prioritne riešiť môj osobný život.“
Poznajú a podporujú sa LGBTI komunity vzájomne?
„Tým, že sa zaujímam o kultúru, kde LGBTIQ má veľakrát väčšie zastúpenie ako hetero ľudia, vnímam, že áno. Pomáhajú si, radia sa, kamarátia sa. Som súčasťou komunity mojich priateľov, ktorá je súčasťou mňa. Pohybujem sa medzi ľuďmi, ktorí majú podobné záujmy, aké mám ja. Nejako špeciálne to neselektujem a ani nemám tú potrebu.“
Dokážete rozpoznať ak je niekto homosexuál?
„Aj áno, aj nie. Veľakrát to zdanie klame. Každý sme iný. Niekto sa prezentuje obliekaním, make-upom. Iný to špeciálne nerieši. Niekto to schováva. Ozaj záleží od typu človeka. Samozrejme, ak ťa niekto zaujme, začneš sa zaujímať viac.“ ( úsmev)
Stáva sa, že niektorí mladí chlapci sa na gayov iba „hrajú“…
„Kto by to robil?! S týmto som sa reálne nikdy nestretol a nepočul o tom ani od blízkych či priateľov. Je ale pravda, že mladí ľudia pre popularitu dokážu robiť divy. Gay môže byť lekár, ktorý zachráni život tvojej mame, tvoj brat, učiteľ či automechanik, ktorý ti opraví auto. Pozri, som človek ako každý iný. Mám svoje klady aj zápory. Niečo mám rád a niečo nie. Pokiaľ svojím šťastím neubližujem nikomu ďalšiemu, tak mám na to právo. Rovnako ako ty. Pojem “normálny” je v celku irelevantný. Každý si definuje normálnosť a nenormálnosť po svojom. Som proste človek, som gay.“
Máte priateľa? Je ťažké nájsť si partnera?
„Momentálne priateľa nemám. O hľadaní toho pravého či tej pravej sa popísalo veľa a ešte veľa popíše. Je ťažké nájsť seberovného partnera, s ktorým chceš stráviť celý život. Keby to bolo také jednoduché, o čom by to bolo?“ (úsmev)
Chceli by ste niečo zmeniť na súčasnom ponímaní tejto problematiky
„Chcem mať rovnaké právo, aké má hetero človek. Chcem manžela. Mať právo na papier, ktorý spojí dvoch v jedného. Papier, ktorý ti umožní sa starať o toho druhého v prípade choroby. Chcem mať deti. Chcem rodinu. Mať rovnaké právo, ako máš ty, bez ohľadu na to či sa mi páčia muži alebo ženy.“
Rozmýšľali ste o založení si rodiny?
„Myslím, že v predošlej odpovedi som to pekne naznačil. Určite áno! Len v situácii, ktorú máme na Slovensku, si ani ja neviem predstaviť žiť plnohodnotne. No som pevne odhodlaný to skúsiť ak to príde.“
Vraví sa, že inak orientovaní ľudia sú oveľa viac citlivejší a vnímavejší na spoločenské podnety – napr. v móde, kráse, hudbe, umení a pod. Cítite to aj vy?
„Poznám veľa talentovaných ľudí. V rôznych oblastiach – hudba, tanec, dizajn, ale aj v architektúre či inžinierstve. Umenie vieš nájsť vo všetkom, ak ho tam cítiš. V týchto prípadoch, je ich orientácia naozaj to posledné čo ma zaujíma. Ja osobne pre toto cit mám. Ale poznám aj homosexuálov, ktorí tento cit nemajú. Je to naozaj individuálne a záleží od človeka ako takého.“
Čo by ste odkázali ľuďom, ktorí bojujú sami so sebou v súvislosti s orientáciou?
„Nemáš sa za čo hanbiť. Taký si sa narodil. Ty si si to nevybral. Čím, skôr tento fakt človek príjme, začne akceptovať sám seba, takého aký je, tým skôr začne žiť šťastnejšie. Netreba sa báť toho, čo si myslia ostatní. Ľudia si vždy budú myslieť svoje a jediné, na čom záleží, aby si bol šťastný sám so sebou. Byť hrdý na to, kým si,“ dodal na zaver Peter Olašin. (mia, Foto: Peter Olašín archív)