SLOVENSKO. Nie je palica ako palica. Za tú, ktorá pomáha pri orientácii, chráni a zároveň informuje okolie o jednej z charakteristík jej majiteľa, vďačíme pani Guilly d’Herbemontovej (1888 – 1980). Osobné skúsenosti priviedli túto francúzsku aristokratku k úvahám, ako u nevidiacich znížiť nebezpečenstvo úrazu a tým aj ich závislosť na iných. Inšpiráciou sa jej stali biele palice, ktorými policajti riadili dopravu na parížskych križovatkách. Vyvinula veľké úsilie, aby úrady vo viacerých krajinách uznali bielu palicu za ochranný znak nevidiacich, za čo získala viacero vyznamenaní. Desať tisíce nevidiacich po celom svete jej však ďakujú denne. Za samostatnosť a nezávislosť pri pohybe.
Výrobca bielej palice dáva každej z nich do vienka množstvo vlastností, aby život hýril samými „naj“. Jej dĺžka závisí od používateľa (od rýchlosti jeho pohybu) a váhy použitého materiálu. V našich končinách siaha zväčša po hrudnú kosť, ale napr. v USA až po bradu či spánky. Okrem temperamentu je pri jej meraní rozhodujúci bezpečnostný aspekt, t. j. aby medzi lokalizáciou prekážky a príchodom k nej mal nevidiaci možnosť urobiť ešte jeden – dva kroky a informáciu, prijatú prostredníctvom bielej palice, stihol spracovať a vhodne na ňu zareagovať. Dlhá či krátka, žiadna orientačná biela palica nesmie byť ťažká, aby ju človek mohol používať niekoľko hodín denne a nepreťažil si zápästie či ruku, pevná a pružná, aby dobre prenášala hmatové informácie o kvalite povrchu, po ktorom sa pohybuje, a zároveň aby bez ujmy ustála strety s bežnými pouličnými prekážkami, ako sú napr. stĺpy, lavičky, zastávky MHD a pod.
Vývoj ukázal, že väčšine nevidiacich vyhovuje ako spodné zakončenie bielej palice útvar širšieho prierezu než samotná palica. Koncovka však môže mať rôzne tvary, musí byť pevne uchytená, po opotrebovaní ľahko vymeniteľná a vyhotovená z takých materiálov, ktoré umožnia rozoznávať povrchovú štruktúru, a to tak hmatom, ako aj sluchom. Jej úlohou je zaistiť plynulý pohyb. Rúčka si žiada okrem ergonomického tvaru i príjemný materiál, ktorý sa nešmýka a bude zárukou istého a uvoľneného držania palice pri extrémnych plusových i mínusových teplotách.
Väčšina nevidiacich oceňuje, že palica sa dá poskladať, takže s ňou sa pohybujú len tam, kde je to nevyhnutné, naopak, v dôverne známom priestore ju pri chôdzi nepoužijú. Pravdaže, nájdu sa aj takí, ktorí volia bielu palicu, ktorú poskladať nemožno.
Prihliadať treba aj na hrúbku bielej palice, polohu jej ťažiska, počítať treba s momentom zotrvačnosti a s estetickou stránkou produktu. A, samozrejme, biela palica musí byť biela. Snehobiela, žiadne odtiene neprichádzajú do úvahy. Je to medzinárodne uznaná vizáž palice pre ľudí so zrakovým postihnutím. Aby bola dobre viditeľná v akýchkoľvek svetelných podmienkach, býva oblepená reflexnými pásmi. „Chôdza s bielou palicou je výsledkom hodín tréningu na kurzoch priestorovej orientácie a samostatného pohybu, ktorý poskytujú inštruktori ÚNSS. Nevyhnutnou podmienkou efektívnosti týchto kurzov je, aby prebiehali formou jeden na jedného, t. j. jeden inštruktor a jeden klient,“ zdôrazňuje Branislav Mamojka, predseda ÚNSS. „Každý nevidiaci sa musí naučiť vytvárať si predstavu o svojom okolí z informácií, ktorými ho zahŕňajú jeho zmysly. Kreslí si mentálnu mapu kontrolných bodov, smeru a cieľa svojej cesty. Naši inštruktori musia pri výcviku každého jedného klienta zohľadňovať jeho individuálne charakteristiky a schopnosti, napr. pridružené postihnutie, chronické ochorenia, iné obmedzenia a pod.,“ uzatvára Branislav Mamojka.
Základné techniky pohybu s bielou palicou sa definovali koncom druhej svetovej vojny v jednej z nemocníc pre vojnových veteránov v Amerike a odtiaľ sa postupne rozšírili do celého sveta. Dnes sú, dá sa povedať, akýmsi esperantom. Mexičan či Slovák, každý nevidiaci sa v spleti cestujúcich v železničnej hale učí nájsť správny smer na základe rovnakej techniky práce s bielou palicou, každý k nej pridáva zvuky krokov a tašiek na kolieskach, odrazy zvuku palice od podlahy a zníženého stropu, vôňu pekárne, kaviarne, prievan z podchodu, každý bielou palicou a nášľapom poľahky identifikuje vodiacu líniu a nechá sa ňou viesť. Schopnosť využívať pri orientácii všetky zmysly (vrátane zvyškov zraku) si treba vytrénovať a následne neustále cibriť – predstava, že nevidiaci človek má ostatné zmysly mimoriadne vyvinuté, je mýtus. Aby tých klamných predstáv bolo v spoločnosti čo najmenej, usilujeme sa každoročne pri príležitosti Svetového dňa bielej palice upozorniť na to, čo pre človeka so zrakovým postihnutím je a čo, naopak, nie je bariérou. Pripravovaný scenár sme tento rok poopravili a vybrali sme sa prechádzať mediálnym a on-line priestorom. Odporúčame preto neprepínať kanály a sledovať Facebook ÚNSS.
Dopravné bariéry z hľadiska ľudí so zrakovým postihnutím sú doménou dopravnej polície, ktorá na Dni bielej palice participuje od jej samého začiatku, t. j. už jedenásty rok. Vždy v polovici októbra sú jej uniformy súčasťou tímov, ktoré na vybraných priechodoch po celom Slovensku upozorňujú vodičov na biele palice v doprave. Vďaka tejto spolupráci už motoristov neprekvapí, keď človek, ktorý prišiel k priechodu pre chodcov zdanlivo bez ťažkostí, odrazu z kabelky či kabáta vytiahne bielu palicu a rovnako ako nevidiaci signalizuje, že chce prejsť na druhú stranu vozovky. Už vedia, že ide o človeka, ktorý má zachované len zvyšky zraku, ktoré sú v určitých situáciách nespoľahlivé a kvôli vlastnej bezpečnosti používa signalizačnú bielu palicu.
Kvôli pandemickým opatreniam sa 15. októbra Deň bielej palice nekonal tak ako po minulé roky. „Svetový deň bielej palice si pripomíname, ale na priechodoch pre chodcov či v uliciach sa neuvidíme. Rozhodli sme sa, že sa tento rok budeme prechádzať len po mediálnom a on-line priestore. Dôvodom bol vyhlásený núdzový stav, celkový nárast počtu nakazených a sprísnené opatrenia v jednotlivých okresoch. ÚNSS poskytuje svoje služby obmedzene, riadime sa aktuálnym zoznamom červených zón (v každom regióne je forma poskytovania sociálnych služieb iná, niekde osobne, niekde dištančne) a pripraviť Deň bielej palice podľa tradičného scenára by pre nás znamenalo individuálne vyškoliť okolo 150 jej účastníkov, čo v tejto situácii neprichádza do úvahy. Navyše, väčšina našich figurantov sú ľudia v seniorskom veku, teda riziková skupina, nechceli sme ich vystavovať nebezpečenstvu nákazy,“ uviedla Dušana Blašková, Metodička rozvoja spolkovej činnosti ÚNSS. (ÚNSS)