Saturday, November 28th, 2020
Home >> Publicistika >> Ameriku berie ako druhý domov
Ameriku berie ako druhý domov

USA. Sninčanka MARTINA JANUVKA (28) žije už štvrtý rok za veľkou mlákou vo Philadelphii. Po ukončení štúdia na miestnom gymnáziu odišla do Bratislavy, kde vyštudovala na Univerzite Komenského odborný slovenský jazyk a literatúru. Písanie, gramatika a čítanie ju vždy veľmi bavili, avšak ani jej nenapadlo, že raz sa jej podarí živiť sa tým, čo ju naozaj baví. Keďže víza v USA sú pre cudzincov dosť problematické, nemôže vykonávať žiadnu prácu. Táto skutočnosť ju priviedla k založeniu blogu Za Veľkou Mlákou, v ktorom prostredníctvom článkov a zaujímavostí približuje život v Amerike. Pred spustením stránky a vytvorením skupiny na sociálnej sieti Facebook ani netušila, čo všetko taký blog obnáša. Z toho dôvodu sa v tejto oblasti musí neustále zdokonaľovať. Momentálne študuje online marketing na Digitálnej univerzite, ktorá pôsobí v Bratislave.

Kedy vás zlákal život v USA a prečo?

   „Priznám sa, o živote v USA som nikdy nesnívala. Nemala som ambície vycestovať do zahraničia, avšak v mojom živote sa snažím byť otvorená novým výzvam. V roku 2016 som spoznala Maroša, môjho teraz už manžela, na svadbe nášho spoločného známeho. Zhodnou okolností vtedy na chvíľu pricestoval zo Spojených štátov domov na Slovensko. Pred sebou mal posledný rok štúdia na americkej univerzite, takže ešte nebolo isté, či sa mu podarí nájsť si prácu v Amerike, alebo sa vráti do Európy. Do roka sa mu podarilo nájsť si skvelú prácu a znamenalo to len jediné – sťahujem sa do USA. Mala som veľký rešpekt a takmer nulové očakávania. Do mesta Philadelphia som sa sťahovala v lete roku 2017.“

 V čom je rozdiel medzi USA a Európou, konkrétne Slovenskom?

   „Mám pocit, že vo všetkom. Často to opakujem aj na mojom blogu, že v USA majú úplne iný systém snáď vo všetkom – politika, zdravotné poistenia, vzdelávanie, banky, dôchodky a tak ďalej. V mnohých prípadoch štát nerieši takmer nič. Neexistuje štátna zdravotná poisťovňa, študovanie zadarmo či príspevky od štátu na materskej dovolenke. Čo sa týka kultúry, Američania sú veľmi otvorený národ. Je viac ako bežné, že na ulici sa na vás niekto len tak usmeje, prihovorí a pani predavačka sa pri nákupe opýta, ako sa máte. Zvykla som si na otvorenosť, a preto som vždy v miernom šoku, keď prídem na Slovensko. Mám pocit, že väčšine sa ani nechce odzdraviť, nie to ešte usmiať. Veľký rozdiel vnímam v patriotizme, Američania sú veľmi hrdí na svoju krajinu. Mnoho obyvateľov má pred svojím domom americkú vlajku. Taktiež sa tu všetko veľmi prežíva. Športy a sviatky sa oslavujú naozaj vo veľkom. Ľudia sa dokážu spojiť a neboja sa dať najavo, ak sa im niečo nepáči.“

 Založili ste si svoj blog Za veľkou mlákou…

   „Áno, ako som už spomenula, väčšinu môjho času venujem blogu. Pocit, že som v USA a nemôžem nič oficiálne robiť, mi dával zabrať. Cítila som sa kvôli tomu zle. Všetko sa ale zmenilo v roku 2019, keď prišla na návštevu do USA moja sestra, ktorá mi povedala, že by som mohla začať písať o živote za veľkou mlákou. Písať ma síce bavilo vždy, no trvalo mi dlhšie, kým som sa k tomu naozaj odhodlala. Dúfala som, že si moje články bude čítať aspoň pár mojich najbližších. Na blogu sa venujem rôznym témam, napríklad: životná úroveň (platy, zdravotné poistenia, nemocnice, dôchodky, ceny potravín); ako sa trávia sviatky (Vďakyvzdanie, Veľká noc, Vianoce, Deň nezávislosti); cestovanie do USA (víza, tipy, o meste New York), ale aj témy ako rozdiely v domácnosti; čo je v USA zakázané a podobne. Okrem toho píšem zaujímavosti o rôznych historických výročiach či národných dňoch.“

Prečo práve tieto témy?

   „Témy sa snažím vyberať spontánne a podľa intuície, že čo by asi ľudí mohlo zaujímať. Taktiež mi čitatelia píšu, o čom by si radi prečítali a ja sa im potom snažím vyhovieť. Mám pocit, že tém o ktorých môžem písať je nekonečne veľa, čo je super. Ak nie som v niektorej doma, vždy si ju dostatočne kvôli článku naštudujem – pozerám dokumenty, hľadám informácie, a potom to zliepam dokopy.“

Martina Januvka

Čo vás inšpiruje pri písaní?

   „Spočiatku to boli príspevky, ktoré som si prečítala na rôznych iných slovenských stránkach. Bola som sklamaná, keď som si čítala rôzne články, ktoré sú viac menej zaujaté alebo neplatia na celú Ameriku. Spojené štáty sú obrovská krajina, v ktorej žije 330 miliónov ľudí, neexistuje, aby sme všetkých hádzali do jedného vreca a škatuľkovali. A to je presne mojím cieľom, odlíšiť sa a ukázať, že veci nie sú čierno- biele a tak plytké, ako sa môže zdať. Postupom času sa písanie stalo pre mňa prirodzenejšie a inšpirácie hľadám všade naokolo.“

Je Amerika taká ako ju prezentujú vo filmoch či dokumentoch?

   „Je a zároveň nie je. Amerika je ideálna krajina na plnenie si “amerického sna,“ ale je to veľmi ťažké, nepodarí sa to automaticky všetkým. Roztlieskavačky, športovci, domové párty, pitie z červených plastových pohárov, rôzne bratstvá na stredných a vysokých školách, existujú aj v skutočnosti. Avšak veľa univerzít a miest nevyzerá v skutočnosti až tak ideálne. Mnohé americké mestá majú vážne problémy s odpadkami. Na ulici je ich oveľa viac ako v Európe. Taktiež ďalším problémom sú bezdomovci, ktorých na uliciach nájdeme takmer všade, no zrejme ich nikdy v takej miere neuvidíme vo filmoch.“

Čo bolo zo začiatku najťažšie na živote v Amerike?

   „Pre mňa bolo ťažké to, že som sa zo začiatku cítila sama, keďže manžel bol väčšinu dňa v práci. Nevedela som prísť na to, čo budem robiť. Taktiež som mala problém s rôznymi prízvukmi a moje jazykové schopnosti mi na bežný plnohodnotný život nestačili. Okrem toho som pred odchodom sem dúfala, že situácia s vízami nebude až taká ťažká. Musela som sa pozbierať a začať na sebe pracovať.“

Ako často navštevujete Slovensko?

   „Snažím sa cestovať na Slovensko každé tri mesiace na minimálne dva týždne. Cestujem zvyčajne sama, pretože manžel nemá veľa voľných dní v práci. Tento rok je však úplne iný. Doma na Slovensku som bola naposledy v januári.“

Čo vám v USA chýba z domova?

   „Najviac určite rodina a moji najbližší. Keď spolu chceme komunikovať, musíme tráviť viac času na internete. Chýbajú mi rozhovory a kontakt naživo. Okrem toho mi zo Slovenska chýbajú naše klasiky: treska, rožky, sladkosti ako Mila, Deva.“

Študovali ste na americkej vysokej škole kurz anglického jazyka. Bolo ťažké dohovoriť sa tam „európskou“ angličtinou, ktorú nás učia v škole?

   „Celý kurz trval dva semestre a bol pre mňa veľmi vzácnou skúsenosťou. Moji spolužiaci boli takmer z celého sveta: napríklad z Kuvajtu, Saudskej Arábie, Afriky, Kolumbie a Číny. Bola som tam jediná z Európy. Moje základy anglického jazyka, ktoré som sa naučila na slovenských školách boli fajn, neboli však ani zďaleka ideálne. Keď sa ma v prvý deň opýtali, ako sa hláskuje moje meno, mala som s tým problém, v školách sme nikdy nehláskovali slová po každom písmenku. Bola som v šoku, o koľkých základných pravidlách som nikdy nepočula. Veľmi veľa vecí sa na Slovensku učí iba memorovaním, pritom majú v skutočnosti hlbší zmysel a svoje pravidlá. Pamätám si, že sme sa stále museli učiť naspamäť nepravidelné slovesá a vedieť všetky možné časy, tu sa angličtina učí úplne inak. Časy sú na poslednom mieste. Základ je mať dobrú slovnú zásobu a písať eseje, na ktoré stačia dva základné časy a ktoré sú úplné iné ako naše slovenské. Eseje, projekty a práce v skupinách, sú na amerických školách veľmi dôležité. Musela som sa naučiť písať paličkovým písmom, pretože spolužiaci z iných krajín v živote nevideli a nepoznali naše písané písmo, takže nevedeli po mne nič prečítať.“

V Amerike existujú aj tzv. Slovenské/České domy, kde sa združujú Čechoslováci. Je to pravidlo vytvoriť si v cudzine takúto komunitu? Ľahšie potom Slovák prežije v cudzine?

   „Áno, viem o existencii takých domov v USA, no Slovákov a Čechov sme tu nikdy cielene nevyhľadávali. Určite takéto komunity vyhovujú mnohým a môžu im pomôcť, avšak my sa snažíme prirodzene zapadnúť do amerického prostredia. Musím povedať, že keď so mnou vyšiel rozhovor pre iné slovenské noviny, práve Slováci žijúci v USA bolí tí, ktorí ma veľmi zhadzovali, že čo si dovoľujem písať a dávať rozhovory, keď oni tu žijú dlhšie a o Amerike nepíšu, aj keď by mohli.“

Zapadli ste do spoločnosti Američanov alebo je tam stále cítiť to, že ste cudzinka – Európanka?

   „Ameriku beriem už ako môj druhý domov, no myslím si, že môj európsky základ budem cítiť navždy. S manželom sa na ulici rozprávame po slovensky, mnohí sa nás pýtajú, čo je to za jazyk. Keď rozprávame po anglicky, vedia rozlíšiť podľa prízvuku, že nie sme odtiaľto. Našťastie sme s tým zatiaľ nemali negatívne skúsenosti. Amerika je veľmi rôznorodá, vidieť to aj na zložení obyvateľstva. Bežne stretávame aj iných Európanov, ktorí sa sem tiež prisťahovali alebo Američanov, ktorí majú európske korene.“

Oslavujete tam americké sviatky? Resp. oslavujete slovenské sviatky v USA?

   „Odkedy som tu, oslavujem a teším sa z každého sviatku oveľa viac. Vyrezávame tekvice, rozdávame deťom sladkosti počas sviatku Halloween, avšak nezabúdame aj na naše Dušičky. Zo všetkých amerických sviatkov mám najradšej Vďakyvzdanie – je to sviatok, kedy sa všetci v USA na chvíľu zastavíme a pripomíname si, za čo sme vďační. Nechýba skvelá večera s moriakom a ďalšími tradičnými jedlami. Vianoce a Veľkú noc oslavujeme podľa slovenských tradícii. Nechýbajú oblátky zo Slovenska; sušené hríby v kapustnici, ktoré nazbieral môj otec či kapor, ktorého sa nám darí zohnať aj tu, aj keď chuť je o dosť horšia. Počas Veľkej noci jeme klasické jedlá ako cviklu s chrenom, vajíčka, klobásky či šunku. Dokonca sa nám podarilo nájsť aj koláč, ktorý je veľmi podobný nášmu tradičnému zemplínskemu. Klasické zvyky dopĺňame aj troškou americkej kultúry, napríklad k vianočnému stromčeku dávame sušienky a mlieko pre Santu, mrkvu pre sobov a podobne. Keďže Američania majú počas Vianoc len jeden voľný deň, chodievame na Slovensko až v novom roku. S rodinou si vynahrádzame naše klasické Vianoce, ktoré si bez našich tradícii ako sú napríklad bobaľky s makom, neviem ani predstaviť.“

Máte svoj sen, ambície?

   „Snažím sa žiť v prítomnosti a nemať veľké plány. Verím, že sa mi bude dariť posúvať môj blog ďalej a ďalej, pretože ma písanie napĺňa a robí veľkú radosť. Rozmýšľam aj nad písaním v anglickom jazyku, uvidíme, čo prinesie budúcnosť,“ dodala s úsmevom Martina Januvka.

(Foto: Martina Januvka archív)

the author

  • Nové Podvihorlatské noviny

    Od 1.6.2020 sa začala písať nová história. Podvihorlatské noviny po svojej 61-ročnej existencii chcú osloviť čo najviac čitateľov. Práve pre tých, ktorí nemajú možnosť zakúpiť si tlačoviny, prinášame online obsah. Snažíme sa vyjsť v ústrety tým, ktorí už nežijú v rodných okresoch Humenné, Snina a Medzilaborce, no domovinu majú stále v srdci a radi by si prečítali, čo sa v regióne udialo. S printom však nekončíme, stále zostáva našou prioritou, kde vám každý pondelok prinášame súhrn týždenných udalostí

  • Menu

  • Kontakt

    LINI PRESS, s.r.o.,
    Jasenovská 2497,
    066 01 Humenné

    Telefón: 0918 482 007, 0908 162 882
    email: redakcia@podvihorlatskenoviny.sk

Top