Učil sa pri hraní s lepšími

HUMENNÉ. Šach sprevádza ľudské dejiny už niekoľko stoviek rokov. Kedysi to bola len hra kráľov, odtiaľ vznikol aj jej názov (šáh, čiže kráľ), no aj v súčasnosti má svoje stále miesto. Názory ľudí sú však rozličné a niektorí ho vnímajú ako voľnočasovú aktivitu či taktický simulátor. Nájdu sa aj tí, ktorí ho za šport v pravom slova zmysle nepovažujú kvôli absencii fyzickej aktivity. O svojej kariére, úspechoch, súťažných stretnutiach i celkovom dojme z tejto hry porozprával bývalý aktívny hráč IGOR LEBLOCH.

Kedy ste sa prvýkrát stretli so šachom?

   „Bol so mnou úplne od malička, od narodenia. Môj otec hrával aj doma a skladal tiež šachové úlohy.“

Ako dlho ste hrali závodne?

   „Začal som hrávať, keď som mal šesť rokov. Čím viac som sa zlepšoval, tým viac ma to bavilo. Výraznejšie som sa však posunul, keď som mal asi 11 rokov. Závodne som hrával približne od 12 do 22 rokov.

Kto je pre vás najväčším šachovým idolom? Prečo?

   „Nemal som žiadne idoly. Doteraz ich nemám. Ale obdivujem každého športovca, ktorý obetoval vlastný čas, svojou drinou a talentom to niekam dotiahol.“

Veľa ľudí nepovažuje šach za šport v tom pravom zmysle slova. Prečo je to tak?

   „Všetko je to hlavne o hlave, no príprava, tréningy či štúdium sú obdobné ako pri každom inom športe.“

„Šachová partia, na ktorej záleží, je ako boj o život – o všetko.“

Čo pokladáte v rámci šachu za najväčšiu skúsenosť?

   „Turnaj s medzinárodnou účasťou, na ktorom som vyhral aj svoju najväčšiu partiu. Podarilo sa mi poraziť  ukrajinského veľmajstra Juria Dovžika, ktorý mal vtedy 2411 ELO bodov. Je to výkonnosť hráča, ktorá sa boduje podobne ako pri iných športoch. Moje maximum bolo ELO 2185, keď som mal približne 20 rokov.“

Ktoré úspechy by ste chceli vyzdvihnúť?

   „Ako 12 ročný som na krajských majstrovstvách skončil tretí. Inak som stále ako násťročný hrával iba medzi dospelými. Priestor na vyhrávanie turnajov teda nebol veľký, no pravidelne som sa umiestňoval v prvej polovici rebríčka. Neskôr som hrával za humenské Áčko. Patril som medzi 8 najlepších hráčov v meste.“

Ako u vás prebiehal tréning?

   „Mojím tréningom boli v podstate samotné partie, hlavne tie bleskové. Tých som odohral tisíce. Prostredníctvom nich som nabral skúsenosti, ktoré mi slúžili celý čas.“

Keďže je šach viac taktický, je potrebné zvládnuť niekoľko techník. Ako ste sa ich učili?

   „Teória sa dá naučiť, ale týka sa iba maximálne prvých 10 až 15 ťahov. Potom je to už na hráčovi a jeho pláne či taktike. Nebavilo ma šachy študovať, učil som sa pri hraní s lepšími hráčmi.“

Na plnohodnotnú hru sú potrební dvaja hráči, no existujú i šachové aplikácie. Preferujete aj tento typ tréningu?

   „Keď som ešte aktívne hrával, internet a šachové simulátory neboli veľmi rozšírené. To všetko prišlo až neskôr. Existovali len knihy, niektoré som si letmo prečítal.“

„Výhra v šachu vždy poteší a prehra zabolí. Treba sa snažiť byť ten lepší a z chýb sa poučiť.“

Kto bol vaším učiteľom? Odovzdávate svoje skúsenosti niekomu ďalej?

   „Základy a všetko podstatné ma naučil môj otec. Za to som mu veľmi vďačný. Čo sa týka predávania mojich poznatkov, mám 6 ročného syna, ktorý už ovláda základy šachu. Ten už vie, ako sa hýbu figúrky.“

Aký je váš osobný časový rekord v rámci výhry?

   „Pri obyčajných, krčmových hrách som vyhral aj za pár sekúnd, pri bleskovkách so začiatočníkmi mi veľakrát stačí jedna minúta.“

Ktorú partiu považujete za dobrú?

   „Ako som už spomínal, asi najlepšiu partiu som odohral ako 19 ročný s ukrajincom Jurim Dovžikom. Mal som biele figúrky. Spomínam si, že môj súper po ťahu E4 zvolil s ťahom C5 sicílsku obranu.“

Vraví sa, že šachista musí predvídať a myslieť niekoľko krokov dopredu…

   „Áno, je to tak. Niekoľko ťahov dopredu, potom zvážiť pozičné postavenie a hlavne mať plán hry. U mňa to bývalo asi 5-6 konkrétnych ťahov dopredu, aby som sa dostal do pozície v ktorej sa cítim komfortne.“

Je podľa vás tento šport v rámci nášho regiónu dostatočne rozvitý a docenený?

   „Pokiaľ viem, dnes je na tom šach aspoň v Humennom oveľa lepšie. Jaroslav Pčola a jeho Reinter posunul tento šport v regióne naozaj najďalej, ako sa len dalo. Nehrám závodne už asi 15 rokov, za ten čas som sa nebol ani pozrieť na žiadny zápas, no v najbližšej dobe tak určite urobím. Šachy mám veľmi rád, ale dnes si zahrám len náhodne. Napríklad, ak zazriem, že niekto hrá, prisadnem si a súperím s víťazom. Pri partii sa aj po rokoch absencie cítim ako ryba vo vode,“ povedal Igor Lebloch. foto: Dalibor Rusnák